Spoznávame svet minulosti

Prečo spoznávame minulosť

Svet, ktorý nás obklopuje, nebol vždy rovnaký. Tam, kde dnes stoja asfaltové cesty a mestá, boli kedysi len lesy a prašné cesty, po ktorých jazdili kone a vozy. Život ľudí v minulosti sa od toho dnešného výrazne líšil – napríklad deti nemuseli povinne chodiť do školy, no museli tvrdo pracovať s dospelými. Vedu, ktorá skúma, odhaľuje a opisuje tieto premeny a udalosti, ktoré sa stali včera i pred tisíckami rokov, nazývame dejepis alebo história. Ľudia, ktorí sa jej profesionálne venujú, sú historici. Už v staroveku žil učenec menom Herodotos, ktorého nazývame „otec dejepisu“, pretože chcel zachovať pamiatku na skutky ľudí. Poznanie minulosti je pre nás nevyhnutné, pretože je nerozlučne spätá s prítomnosťou a pomáha nám vyvarovať sa starých chýb.

Meranie času a kalendáre

Všetky udalosti sa odohrávajú v určitom čase a poradí. Aby sa ľudia v čase vyznali, začali sledovať prírodné javy, ako striedanie dňa a noci či ročných období, čím vznikol prírodný čas. Na jeho meranie si vytvorili kalendár, čo je súpis dní a mesiacov v roku. Rôzne civilizácie mali odlišné pravidlá – napríklad v starom Egypte sa rok začínal vtedy, keď sa na oblohe objavila hviezda Sírius a rieka Níl priniesla záplavy. V našich dejinách urobil dôležitú zmenu rímsky vládca Julius Caesar, ktorý zaviedol kalendár podľa pohybu Slnka. Tento systém neskôr pred piatimi storočiami upravil pápež Gregor XIII. a používame ho dodnes.

Historický čas a dôležité obdobia

Pre historikov je kľúčový letopočet, čo je sled rokov od určitej významnej udalosti. My dnes používame kresťanský letopočet, ktorý sa počíta od narodenia Ježiša Krista, čo považujeme za rok 1. Udalosti pred týmto dátumom označujeme ako roky „pred Kristom“ alebo „pred naším letopočtom“. Celú minulosť ľudstva historici rozdelili na päť veľkých období. Najstarším a najdlhším je pravek, po ktorom nasleduje starovek – doba veľkých ríš, ako boli Egypťania či Rimania. Pád Rímskej ríše v roku 476 n. l. označuje začiatok stredoveku. Ten trval až do roku 1492, kedy moreplavec Krištof Kolumbus objavil Ameriku, čím sa začal novovek. Posledným obdobím, v ktorom žijeme aj my, je moderná doba, začínajúca sa koncom 18. storočia, presnejšie rokom 1789.

Tradície a sviatky v našom živote

Minulosť si pripomíname aj cez tradície, čo sú staré a dlho udržiavané zvyky. Mnohé sviatky súvisia s prírodou, ako napríklad fašiangy, ktoré sú obdobím zábav a masiek pred pôstom. Iné majú kresťanský pôvod, ako Vianoce alebo Veľká noc, ktorá oslavuje zmŕtvychvstanie Ježiša Krista aj príchod jari. Okrem cirkevných sviatkov slávime aj štátne pamätné dni, ktoré pripomínajú dôležité medzníky našej krajiny. Patrí sem napríklad 1. január ako deň vzniku Slovenskej republiky, 5. júl – sviatok vierozvestov Cyrila a Metoda, či 29. august, kedy si pripomíname Slovenské národné povstanie. Celá Európa si spoločne pripomína 8. máj ako koniec druhej svetovej vojny a 1. máj ako deň, kedy v roku 2004 vstúpilo Slovensko do Európskej únie.

Stopy minulosti a práca archeológov

Všetky pamiatky, ktoré nám pomáhajú spoznávať minulosť, nazývajú historici pramene. Rozdeľujeme ich na tri základné skupiny: hmotné, obrazové a písomné. Hmotné pamiatky, ako sú staré budovy, šperky či zbrane, skúma veda zvaná archeológia. Archeológovia odkrývajú predmety ukryté v zemi, pričom medzi najvzácnejšie nálezy na našom území patrí soška ženy z mamutej kosti známa ako Moravianska venuša. O dôležitých osobnostiach nám zas rozprávajú pomníky a pamätné tabule v našich mestách.

Obrazy, písmo a mapy

Medzi obrazové pamiatky patria maľby a fotografie, ktoré nám zachytávajú podobu ľudí a miest. Pomocou nich si môžeme vytvoriť rodostrom, teda grafické znázornenie predkov našej rodiny. Najpresnejšie informácie však poskytujú písomné pramene, ktoré vznikli pred tisíckami rokov, keď ľudstvo vynašlo písmo. Patria sem denníky, noviny či kráľovské listiny, ako napríklad vzácne Zoborské listiny z 12. storočia. Pre orientáciu v priestore historici používajú špeciálne dejepisné mapy, ktoré nezobrazujú dnešný stav krajiny, ale napríklad staré bane alebo prvé univerzity. Modelom zeme v tvare gule je zas glóbus, ktorého prvý exemplár vyrobili v roku 1492.

Ochrancovia pamiatok

Všetky tieto cenné dokumenty a predmety musíme chrániť. Písomnosti sa uchovávajú v budovách, ktoré nazývame archív. Hmotné predmety a umelecké diela sú sústredené v inštitúcii zvanej múzeum. Slovo múzeum pochádza zo starého Grécka, kde bol „Museion“ chrámom deviatich múz, pričom históriu ochraňovala bohyňa Kleio. U nás je najvýznamnejším Slovenské národné múzeum. Ak chceme vidieť, ako vyzerala ľudová architektúra a staré dedinské domy v prírode, navštívime skanzen. Všetky tieto miesta nám slúžia ako „okná do minulosti“, cez ktoré môžeme lepšie pochopiť, kto sme a kam patríme.

Analógia pre pochopenie: Práca historika s prameňmi sa podobá detektívnemu pátraniu. Historik musí ako detektív zbierať drobné stopy (črepiny, staré listy, fotografie), spájať ich do logických súvislostí a zistiť, či jeho svedkovia (autori prameňov) hovorili pravdu, aby nakoniec mohol vyrozprávať príbeh o tom, čo sa v skutočnosti stalo.