Už ste niekedy premýšľali nad tým, prečo píšeme s ypsilonmi, alebo prečo je naším hlavným jazykom slovenčina a nie biblická čeština? Dnes sa vrátime do 19. storočia, k partii mladých študentov, ktorých poznáme ako „štúrovci“. Ľudovít Štúr raz povedal krásnu vetu: „Dávni predkovia verili, že človeku, keď sa narodí, vychádza na nebi hviezda, a keď umiera, tak mu zhasína – to tiež môžeme povedať aj o národoch“. Poďme sa pozrieť, ako sa oni pokúsili tú slovenskú hviezdu rozžiariť.

Študentské časy a tlak doby. Všetko sa to začalo v 30. rokoch 19. storočia na evanjelickom lýceu v Bratislave. Predstavte si to ako dnešnú strednú školu, kde sa stretla skupina nadaných mladých ľudí. Neboli to len bifľoši, ale aktivisti. Zakladali krúžky, študovali slovanské dejiny a cítili, že sa niečo musí zmeniť. Prečo? Pretože v Uhorsku silnela maďarizácia. Lajos Kossuth presadzoval heslo „jedna reč – jeden národ“ a slovenčina bola vytláčaná. Keď Štúrovi zakázali prednášať, jeho študenti urobili niečo, čo by sme dnes nazvali štrajkom – na protest odišli z Bratislavy do Levoče. Práve pri tomto odchode v roku 1844 vznikla pieseň Nad Tatrou sa blýska, ktorú napísal Janko Matúška.

Tajný výlet a nové mená. Títo mladí muži neboli len politici, boli to romantici. Ešte v roku 1836 urobili niečo legendárne. Vybrali sa na hrad Devín. Prečo tam? Lebo verili, že to je miesto spojené s Veľkou Moravou. Tam si slávnostne sľúbili vernosť národu a prijali slovanské mená. Jozef Hurban sa stal Miloslavom, Štúr prijal meno Velislav. Maďarské noviny o tom písali hoaxy – tvrdili, že tam štúrovci vyvolávali ducha Svätopluka a pálili obrazy šľachticov, čo samozrejme nebola pravda.

Ako vznikla spisovná slovenčina. Teraz k tomu najdôležitejšiemu. Slováci boli rozdelení. Katolíci písali bernolákovčinou, evanjelici biblickou češtinou. Štúr pochopil, že ak sa majú všetci spojiť, potrebujú jazyk, ktorým hovorí bežný ľud. V lete 1843 sa stretla „svätá trojica“ nášho národného obrodenia: Štúr, Hurban a Hodža. Stretli sa na fare v Hlbokom a dohodli sa na novej slovenčine. Za základ vybrali stredoslovenské nárečie, lebo bolo najrozšírenejšie a najpôvodnejšie. Zaujímavosťou je, že išli po „požehnanie“ aj za Jánom Hollým, významným bernolákovcom, aby získali jeho súhlas.

Boj o uznanie a Ypsilon. Nebolo to však jednoduché. Proti novej slovenčine sa ostro postavil Ján Kollár, ktorý ju nazval „trpačinou“ a „bačovčinou“. Tvrdil, že slovenské nárečia sú vhodné len pre pastierov, nie pre literatúru. Napriek tomu štúrovci makali. Založili spolok Tatrín, Štúr začal vydávať Slovenské národné noviny a Hurban časopis Slovenské pohľady. Ale pozor – táto Štúrova slovenčina bola iná ako dnešná. Bola fonetická – písalo sa „piš“ ako počuješ, bez ypsilonov. To, ako píšeme dnes, zaviedla až tzv. Hattalova reforma v roku 1852, ktorá vrátila ypsilony a ustálila gramatiku.

Štúrovci dokázali neuveriteľnú vec. Zmenili myslenie ľudí. Ako povedal Hurban, učili Slovanov myslieť nielen rozumom, ale aj srdcom. Vytvorili moderný národ, ktorý mal vlastné noviny, vlastný jazyk a vlastný politický program.