Postavenie našej planéty vo vesmíre

Naša planéta Zem nie je vo vesmíre osamotená, ale je pevnou súčasťou Slnečnej sústavy. Jej centrom je naša najbližšia hviezda Slnko, ktoré svojou gravitáciou udržuje na obežných dráhach osem planét, ich mesiace, kométy aj asteroidy. Celá táto sústava je zasa len malou časťou obrovského zoskupenia hviezd, ktoré nazývame galaxia Mliečna cesta. V minulosti si ľudia mysleli, že stredom všetkého diania je naša planéta, čo označujeme ako geocentrická teória. Až v 16. storočí poľský astronóm Mikuláš Kopernik vedecky dopracoval správnu, takzvanú heliocentrickú teóriu, podľa ktorej všetky telesá obiehajú okolo Slnka. Hviezdy, ktoré vidíme na nočnej oblohe, si ľudia pre lepšiu orientáciu už dávno spájali do obrazcov nazývaných súhvezdia. Najjasnejšou hviezdou našej severnej oblohy je Polárka, ktorá sa nachádza v súhvezdí Malý voz, známejšom pod odborným názvom Malá medvedica.

Rotačný pohyb Zeme a striedanie dňa a noci

Zem vykonáva dva základné pohyby, pričom prvým z nich je rotačný pohyb okolo vlastnej osi. Táto pomyselná zemská os prechádza stredom planéty a spája severný a južný pól. Naša planéta sa otáča od západu na východ, čo trvá presne 23 hodín 56 minút a 4 sekundy, hoci v bežnom živote používame zaokrúhlený 24-hodinový deň. Hlavným dôsledkom tejto rotácie je neustále striedanie dňa a noci, podľa toho, ktorá strana planéty je práve privrátená k Slnku. Rotácia má však aj ďalší dôležitý dôsledok, ktorým je Coriolisova sila. Tá spôsobuje, že hmota pohybujúca sa v smere poludníkov sa na severnej pologuli odkláňa doprava a na južnej doľava, čo môžeme pozorovať napríklad na asymetrii riečnych brehov. Počas dňa rozlišujeme rôzne fázy, ako je úsvit pred východom Slnka alebo súmrak po jeho západe. Moment, kedy je Slnko najvyššie nad obzorom a predmety vrhajú najkratší tieň, nazývame poludnie.

Obehový pohyb Zeme a ročné obdobia

Druhým dôležitým pohybom je obeh Zeme okolo Slnka po dráhe, ktorá má tvar elipsy. Tento obehový pohyb trvá približne 365 dní a 6 hodín, čo označujeme ako jeden rok. Aby sme vyrovnali časovú odchýlku týchto zvyšných hodín, každý štvrtý rok je priestupný rok a má 366 dní. Počas obehu sa mení vzdialenosť Zeme od Slnka. Bod, kedy sme k nemu najbližšie, sa volá perihélium, a bod najväčšej vzdialenosti je afélium. Vďaka sklonu zemskej osi sa počas roka striedajú ročné obdobia. Keď je na severnej pologuli 21. jún, nastáva letný slnovrat a začína sa leto. Naopak, 21. december je dňom, kedy nastáva zimný slnovrat a začína sa zima. Dvakrát do roka, na jar a na jeseň, dopadajú slnečné lúče kolmo na rovník a deň aj noc sú rovnako dlhé, čo nazývame rovnodennosť. V polárnych oblastiach môžeme vtedy zažiť javy ako polárny deň alebo polárna noc, ktoré môžu trvať až niekoľko mesiacov.

Mesiac ako náš najbližší sused

Jediným prirodzeným satelitom našej planéty je Mesiac, ktorý sa niekedy v latinčine označuje aj ako Luna. K Zemi je neustále natočený tou istou stranou, preto hovoríme o takzvanej privrátenej strane. Na jeho povrchu môžeme vidieť tmavé plochy, ktoré sa nazývajú mesačné moria, hoci v skutočnosti ide o roviny tvorené čadičovou lávou. Mesiac nesvieti vlastným svetlom, len odráža žiarenie Slnka, čo spôsobuje fázy Mesiaca. Keď sa nachádza medzi Slnkom a Zemou, nevidíme ho a túto fázu voláme nov. Naopak, keď je osvetlená celá privrátená strana, nastáva spln. Gravitačná sila Mesiaca a Slnka spôsobuje na Zemi pravidelné slapové javy. Pravidelné stúpanie hladiny oceánov nazývame príliv a jej klesanie odliv. Najvyšší príliv na svete s výškou až 19 metrov bol zaznamenaný v mieste Fundyjský záliv v Kanade.

Dobývanie kozmického priestoru

Skutočný vedecký výskum vesmíru sa naplno rozbehol v druhej polovici 20. storočia ako súboj medzi mocnosťami USA a ZSSR. Prvým veľkým míľnikom bol rok 1957, kedy Sovietsky zväz vypustil prvú umelú družicu s názvom Sputnik 1. Krátko nato, 12. 4. 1961, sa sovietsky kozmonaut Jurij Gagarin zapísal do dejín ako prvý človek vo vesmíre. Spojené štáty americké odpovedali úspešným programom, v rámci ktorého v roku 1969 pristál na Mesiaci kozmický let Apollo 11. Prvým človekom, ktorý sa dotkol mesačného povrchu, bol Neil Armstrong. Do kozmu sa v roku 1999 pozrel aj Ivan Bella, ktorý bol historicky prvý slovenský kozmonaut. Dnes vo vesmíre prebieha medzinárodná spolupráca najmä na palube stanice ISS, čo je skratka pre Medzinárodnú vesmírnu stanicu. Rakety do vesmíru štartujú zo špeciálnych stredísk, ktoré voláme kozmodrómy, pričom medzi najznámejšie patrí kazašský Bajkonur.

Svetový oceán a členenie pevniny

Povrch našej modrej planéty tvorí z väčšej časti voda, ktorú súhrnne nazývame Svetový oceán. Ten sa delí na päť oceánov, z ktorých najrozľahlejší je Tichý oceán. Práve v ňom sa nachádza aj najhlbšie miesto na Zemi, známe ako Mariánska priekopa. Časti oceánov, ktoré vnikajú hlboko do pevniny, nazývame záliv. Ak je vodná cesta vytvorená umelo človekom, hovoríme o prieplave, ako je napríklad slávny Suezský prieplav v Egypte. Teplotu pevniny a množstvo zrážok ovplyvňujú oceánske prúdy, pričom pre Európu je kľúčový teplý Golfský prúd. Súš našej planéty nebola vždy v takej podobe, ako ju poznáme dnes. Pred miliónmi rokov existovala jedna obrovská pevnina nazývaná Pangea, ktorá sa neskôr rozpadla. Dnes rozlišujeme šesť geologických celkov, ktoré voláme kontinenty, napríklad Eurázia alebo Antarktída. Z historického a kultúrneho hľadiska však častejšie hovoríme o svetadieloch, medzi ktoré patrí napríklad Európa alebo Ázia. Najväčším ostrovom na svete, ktorý je zo všetkých strán obklopený vodou, je Grónsko.

Analógia pre lepšie pochopenie: Predstavte si Slnečnú sústavu ako obrovský tanečný parket. Slnko je v strede ako hlavný reflektor, okolo ktorého tanečníci (planéty) krúžia po svojich vyznačených elipsách. Každý tanečník sa pritom ešte neustále krúti okolo vlastnej osi (rotácia), čo spôsobuje, že jeho tvár je chvíľu osvetlená a chvíľu v tieni. Mesiac je potom ako malý spoločník, ktorý tancuje tesne okolo svojho partnera (Zeme), pričom jeho vlastná gravitácia neustále „ťahá“ za vodné šaty Zeme, čím vytvára vlnenie prílivu a odlivu.