Stavba zemského telesa

Náš príbeh sa začal pred takmer 5 miliardami rokov, kedy planéta Zem vznikla postupným zhlukovaním plynoprachových častíc. Počas dlhého vývoja sa pôvodne jednotná hmota rozdelila na tri základné vrstvy, ktoré dnes poznáme ako zemské jadro, zemský plášť a zemská kôra. Samotné zemské jadro sa nachádza v najhlbšej časti, pričom jeho vnútro je pevné, ale vonkajšia časť zostáva tekutá. Nad ním sa rozprestiera najhrubšia časť planéty, ktorou je zemský plášť. Najvrchnejšiu a najtenšiu vrstvu tvorí zemská kôra, ktorá na pevnine dosahuje hrúbku 30-70 km, no pod oceánmi je oveľa tenšia, v priemere len 5 km. Zaujímavosťou je, že kôra tvorí len 1 % celkovej veľkosti Zeme. Čím hlbšie by sme do vnútra Zeme prenikali, tým viac by rástla teplota, tlak aj hustota prítomných hornín. Celá zemská kôra však nie je celistvá, ale je rozlámaná na viaceré časti, ktoré nazývame litosférické dosky.

Putovanie litosférických dosiek

Tieto obrovské dosky nezostávajú na mieste, ale kvôli procesom v zemskom plášti sa neustále pohybujú rýchlosťou niekoľkých centimetrov za rok. Ak sa dosky pohybujú smerom k sebe, vykonávajú takzvaný konvergentný pohyb, pri ktorom sa jedna doska môže podsunúť pod druhú. Presne to sa deje v Južnej Amerike, kde sa oceánska doska Nazca podsúva pod juhoamerickú dosku, čím sa postupne vyvrásnilo sopečné pohorie Andy. Iným príkladom je priama zrážka, pri ktorej indická doska naráža na eurázijskú dosku, čo spôsobuje neustály rast najvyššieho pohoria sveta, ktorým sú Himaláje. Opačným typom je divergentný pohyb, kedy sa dosky od seba vzďaľujú a v mieste ich rozstupu vzniká hlboká priekopa zvaná rift. Takéto miesta môžeme pozorovať v strede pod hladinou v Atlantickom oceáne alebo v Červenom mori. Existuje aj tretí typ, transformný pohyb, pri ktorom sa dve dosky vedľa seba len pozdĺžne posúvajú. Tento pohyb je typický pre známy zlom San Andreas v americkej Kalifornii, kde dochádza k obrovskému treniu medzi severoamerickou a tichooceánskou doskou.

Ako vznikajú pohoria a tvary povrchu

Povrch našej planéty sa neustále mení v dôsledku horizontálnych a vertikálnych pohybov zemskej kôry, ktoré súhrnne nazývame tektonické pohyby. Za milióny rokov takto vznikli rôzne typy pohorí. Ak na vrstvy hornín pôsobí bočný tlak, dochádza k ich zvlneniu a vznikajú vrásové pohoria. Do tejto skupiny radíme aj európske veľhory ako Alpy či Karpaty. Iným spôsobom vznikajú kryhové pohoria, ktoré sú výsledkom vertikálneho pohybu pozdĺž zlomov. Keď sa určité časti kôry vyzdvihnú, vzniká vyvýšenina nazývaná hrasť, no ak vnútorné časti poklesnú, vytvorí sa hlboká priekopová prepadlina. Jednou z najznámejších na svete je Východoafrická priekopová prepadlina, ktorej súčasťou je aj hlboké jazero Tanganika. Okrem vnútorných síl však povrch Zeme neustále opracovávajú aj vonkajšie činitele, ako sú voda, zmeny teploty či živé organizmy, čo nazývame zvetrávanie.

Sila ohňa a magmy

Jedným z najfascinujúcejších prejavov vnútornej energie Zeme je sopečná činnosť. Všetko sa začína hlboko v plášti, kde sa nachádza roztavená hmota magma, ktorá sa hromadí v mieste zvanom magmatický krb. Ak nájde cestu na povrch, stúpa cez sopečný komín k otvoru, ktorý nazývame kráter. Akonáhle sa táto horúca hmota vyleje na povrch, mení svoje meno na láva. Podľa toho, čo sopka vyvrhuje, poznáme rôzne typy, napríklad zmiešané stratovulkány, ktoré tvoria láva aj sopečný popol. K takýmto svetoznámym sopkám patrí mexický Popocatépetl alebo talianska Etna. Vedci rozlišujú aj typy výbuchov, od pokojného vytekania, ktoré majú havajské sopky, až po ničivé mračná, ktoré sú typické pre pélejské typy. Hoci je dnes Slovensko seizmicky pokojné, v minulosti tu prebiehala búrlivá sopečná činnosť, po ktorej nám zostali vyhasnuté sopky ako Poľana alebo Štiavnické vrchy.

Keď sa zem trasie

Keď sa v zemskej kôre náhle uvoľní nahromadené napätie vyvolané pohybom dosiek, vzniká zemetrasenie. Miesto v hĺbke, kde tento proces začína, sa nazýva hypocentrum, kým bod priamo nad ním na povrchu je epicentrum. Z tohto miesta sa na všetky strany šíria seizmické vlny, ktoré zachytáva a zapisuje prístroj menom seizmograf. Väčšina zemetrasení sa sústreďuje do troch hlavných oblastí, pričom najaktívnejšie je tichooceánske pásmo, známe aj ako Ohnivý kruh. História si pamätá ničivé katastrofy, ako bolo doposiaľ najsilnejšie namerané zemetrasenie v roku 1960 v štáte Čile. Ak sa otrasy uvoľnia na dne oceánu, môžu vyvolať obrovské a rýchle vlny cunami, ktoré po dosiahnutí pobrežia spôsobujú rozsiahle záplavy a straty na životoch. Na určenie sily zemetrasenia a jeho ničivých účinkov využívajú odborníci rôzne stupnice, ktoré nám pomáhajú pochopiť silu, s akou sa naša planéta neustále mení.

Predstaviť si stavbu Zeme môžeme ako veľké varené vajíčko, kde tenká škrupinka predstavuje zemskú kôru, vaječný bielok je hustý zemský plášť a žĺtok v strede znázorňuje zemské jadro. Tak ako sa môže škrupinka vajíčka pri náraze rozbiť na kúsky, aj naša zemská kôra je rozdelená na dosky, ktoré sa po vnútri planéty neustále kĺžu.