Téma dekolonizácie opisuje proces, počas ktorého si národy Ázie a Afriky po druhej svetovej vojne vybojovali štátnu samostatnosť a vymanili sa spod nadvlády koloniálnych mocností. Tento historický zlom zásadne zmenil mapu sveta a priniesol nové výzvy.

• India a nenásilný odpor: Hlavnou postavou indického boja za nezávislosť bol Mahátmá Gándhí, ktorý presadzoval politiku pasívneho odporu a nenásilia. Po odchode Britov v roku 1947 však na území vznikli dva samostatné štáty – India a Pakistan, čo sprevádzali náboženské a etnické rozpory.

• Konflikty v Ázii: Na rozdiel od Indie, v iných častiach Ázie bola cesta k slobode krvavejšia. Kórejská vojna (1950 – 1953) rozdelila krajinu na severnú a južnú časť pozdĺž 38. rovnobežky. Podobne dopadol Vietnam, kde po bojoch s Francúzskom a neskôr s USA (1965 – 1973) došlo k zjednoteniu krajiny pod komunistickou vládou.

• Rok Afriky: Rozklad koloniálneho systému v Afrike bol vo väčšine krajín pokojnejší a prebiehal postupne cez samosprávu až k úplnej nezávislosti. Najvýznamnejším medzníkom bol rok 1960, kedy získalo samostatnosť toľko štátov, že sa začal označovať ako „rok Afriky“. Dramatický priebeh mala dekolonizácia len v niektorých krajinách, napríklad v Alžírsku či Kongu.

• Nová realita a neokolonializmus: Hoci krajiny získali politickú slobodu, mnohé z nich zostali hospodársky závislé od svojich bývalých vládcov, čo sa označuje ako neokolonializmus. India sa pod vedením Džaváharlála Néhrúa stala vzorom pre krajiny, ktoré sa nechceli zapojiť do súperenia medzi USA a Sovietskym zväzom.

• Čína ako nová veľmoc: Po vojne sa v Číne presadil komunistický režim na čele s Mao Ce-tungom, ktorý krajinu premenil na diktatúru sovietskeho typu, no neskôr si začal nárokovať postavenie samostatnej veľmoci.